V septembri minulého roku som zhodou viacerých okolností navštívila Vietnam. Presnejšie išlo o 3 dni v Hanoji a 19 hodín v Saigone :)
Môžem tak hodnotiť len z prvého dojmu, a ten bol výborný a trochu komický. Maličkí Vietnamci majú svoj vlastný svet. V typických kónických klobúkoch predávajú, varia, jedia a žijú na ulici. Vlastnia určite najviac motoriek na svete. Na ich parkovanie používajú chodníky, kráčanie ulicami je teda veľmi komplikované. Pomedzi motorky tí malí ľudkovia sedia na mini hokerlíkoch a jedia Pho.
Vo Vietname som bola sama a cítila som sa tam veľmi dobre a bezpečne.
Dobré veci, ktoré som v Hanoji objavila náhodne a neplánovane:
- Trochu som sa zdráhala len tak si náhodne sadnúť na ulici na hokerlík a objednať si jedlo, ktoré práve na chodníku pripravovali. Varilo sa na každom kroku, v kruhu pri spojených mini stolíkoch si pochutnávali samí Vietnamci, a ja som hlavne nevedela podľa čoho si vybrať. Tak som to skúsila hneď pri dverách môjho ubytovania na ulici Hang Chien v časti Hoan Kiem pár metrov od historickej brány Old City Gate. Nejak som im naznačila, že chcem polievku bez mäsa, doniesli mi plnú misku rezancov a morských plodov, paličky do pravej a hliníkovú krátku lyžicu do ľavej ruky. Bolo to úžasné. A som si istá, že takto dobre na chodníku by som si pochutila aj na hociktorom inom mieste obkolesená skupinkou raňajkujúcich / obedujúcich / večerajúcich Vietnamcov.
- Botanická záhrada. Je len kúsok od mauzólea Ho Chi Minh. V ten deň bolo práve zatvorené. S radosťou som teda navštívila neďalekú botanickú záhradu. Neskôr som niekde čítala, že sa platí vstupné, ale odo mňa nikto nič nepýtal. V Hanoji som všade chodila peši, rútiace motorky sa mi už zjavovali aj vo sne a bolo mi strašne horúco. Botanická záhrada bol sen. Nič okázalé, ale veľmi príjemné. Ticho, pokoj, jazierko, lavičky, obrovské stromy a veľmi čudný anti-detský kútik zívajúci prázdnotou. Betónová šmýkačka, škrípajúce hojdačky na hrubých reťaziach a podobne. Čerešničkou bola zašlá kaviareň s vonkajšou terasou obrastená rôznymi rastlinami. Bol tu chládok a absolútny pokoj. A ako to už býva, samé postavičky. Driemal tu napríklad policajt, zašívali sa tu školáci, staršie Vietnamky hrali karty, a ja som tu ani neviem ako strávila 2,5 hodiny.
- Dobré jarné rolky a typickú vietnamskú ľadovú kávu so sladeným mliekom som si dala cestou v Comga café na ulici Hàng Gà 1. Bonusom na tomto mieste je pekná malá terasa na poschodí s výhľadom na rušnú ulicu, ktorá ma neprestávala fascinovať.
A čo sa nestalo! V sedem miliónovom Hanoji som stretla kamaráta z poľského Erasmu Španiela Rubéna. Žije vo Vietname už niekoľko rokov, ale bez toho, aby sme sa dohodli, objavil sa na rovnakom mieste ako ja. Oslovil ma a ja som skoro odpadla. Čo bolo najlepšie, rovnako tiež pokračoval večer z Hanoja do Ho Chi Minh. „Lets have a drink in Saigon“ kričí Rubén a beží na lietadlo. Tak aj bolo. Pivo sme pili a na Varšavu s Rubénom spomínali ešte v ten večer v Saigone :)
No nie je to ako z filmu?