MENU

LENÇÓIS MARANHENSES ♡

  • Brazília

O kráse, ale aj drsnosti brazílskeho národného parku Lençóis Maranhenses sme sa dozvedeli z  filmu Casa de Areia. Úplne nás dostali tie nekonečné pieskové duny a nádherné sladkovodné lagúny tyrkysových odtieňov ukryté v údoliach dún.

Tak sme sa tam vybrali

Najskôr do São Luís, hlavného mesta brazílskeho štátu Maranhão. Je tropické veľmi skoré ráno. Z lavičky sledujeme spolu s opusteným trojnohým psíkom ruch prebúdzajúceho sa mesta pred najväčším stanom aký som doteraz v živote videla. Presťahovali doň celé letisko, budovu zatiaľ rekonštruujú. Náš cieľ je teda národný park Lençóis Maranhenses, rozprestierajúci sa na pobreží Atlantického oceánu. Vstupnou bránou do parku je mestečko Barreirinhas,  ktoré je v tejto chvíli od nás vzdialené 3 hodiny autom. Ale my by sme chceli ísť ešte ďalej, priamo do vnútra magického národného parku Lençóis Maranhenses, do zabudnutej rybárskej osady Atins. Cestujúci z nášho lietadla sa už dávno rozpŕchli. S východom slnka veríme stále silnejšie,  že už čoskoro sa nám podarí nájsť niekoho, kto nás dopraví z veľkého rušného mesta na miesto ako z inej planéty. Presne v okamihu, keď na nás dopadli prvé ranné lúče tropického slnka, objavuje sa naša dodávka. Spí v nej mladá mamička s bábätkom v náručí. Vodič nás počas  jazdy vôbec nešetrí, vychladí auto na maximum a začína rezať zákruty.

Atins stále vzdialené…

Do mestečka Barreirinhas prichádzame ráno, rovno  na  Veľkonočnú nedeľu. Asfalt sa stráca, doménou sa stávajú neisté cesty vyhĺbené do piesku. Mesto nevyniká krásou, pôsobí zvláštne, všade prítomný ostrý piesok nám vietor bez prestávky fúka do očí.  Neradi by sme sa v Barreirinhas zdržiavali, najradšej by sme vyrazili hneď  do Atins, našej vysnívanej dedinky na konci sveta! Od rybárskej osady nás delí už len smiešnych 28 kilometrov, ale  i to, ako sa neskôr ukáže, je v tejto situácii veľmi vzdialený cieľ.  Ako to už v Brazílii býva, zoznamujeme sa s Eduardom. Je veľmi milý, ihneď sa dozvedáme jeho životný príbeh. Po návrate z USA žil v São Paulo, kde maľoval graffiti, no pred dvoma týždňami sa vrátil sem, odkiaľ pochádza.  Hovoríme mu, že ideme do Atins – chceme ísť tak ak sme si to „naštudovali“ – starou loďou, čo využívajú miestni obyvatelia, ktorá sa len pomaly plaví po rieke Rio Preguiças a zastavuje pri každej rybárskej chatrčke. Alebo potom po súši Toyotou – ako tu nazývajú každé terénne auto. Eduardo však naše plány nevidí pozitívne. Stará loď už niekoľko týždňov kotví v prístave pokazená a spôsob dostať sa dnes do Atins hromadným terénnym náklaďákom zlyháva kvôli štátnemu sviatku. Eduardo, správny Brazílčan, má však riešenie v rukáve. Po krátkom zjednávaní nasadáme na jeho vratkú pestrofarebnú loď a plavíme sa po lenivých vodách rieky Rio Preguiças.

Marcelo

Z tmavozelenej rieky vyskakujú ryby, na pieskových brehoch sa vyhrievajú raky, z tropických húštin vyletujú farebné vtáky, v korunách stromov pištia opice. Míňame obydlia rybárov, postavených na koloch nad riekou. Rybári ponorení po pás vo vode nám srdečne kývajú. Pred ďalším domom nad vodou hrajú starí páni karty na stole, ktorému nad hladinu vykúka len vrchná doska. Kým  ľudia z Barreirinhas si už zvykli na modernejší životný štýl,  obyvatelia, ktorých domovom sú zákutia  Rio Preguiças, sú veľmi konzervatívni –  doteraz sa kúpu v rieke oblečení. Na obzore už vidíme prvé gigantické pieskové duny. S Eduardom sa lúčime v osade Caburé. Na tomto mieste sa zvyknú zastaviť aj turisti. Pečené ryby z mora aj rieky, ktoré tu pre pocestných  pripravujú ženy miestnych rybárov, lahodne rozvoniavajú na všetky strany. Z Caburé je to už len na skok do Atins. Náš Eduardo nás odovzdáva kamarátovi Marcelovi, veselému rybárovi, ktorý má cestu práve tam. Počas plavby pár krát zastaneme. Marcelo je zo svojej role sprievodcu nadšený, rukou ukazuje  vpred, vysvetľuje, že v tých miestach na obzore sa už rieka vlieva do oceánu.  V diaľke okolo nás sa vypínajú gigantické duny. Obdivujeme toto nádherné miesto. Medzi tým Marcelo vedrom vylieva vodu z loďky. Ale to už sme skoro pri brehu a až zaskočení toľkou krásou sa tejto vysmiatej postavičky pýtame ako sa mu tu žije, a ako si najradšej kráti voľné chvíle. „Hrávam futbal s kamarátmi“ odpovedá štrbavý Marcelo jednoznačne.  Pomaly sa lúčime, on sa však nechce nikam pohnúť. Dostal predsa za úlohu dostať nás až k našej pousade, z ktorej nám údajne má isť zase niekto oproti, a tak spolu s rybárom čakáme. Nevidíme ani náznak civilizácie, iba vodu – zľava oceán, sprava sa doň vlievajúcu rieku, za nami palmy a v diaľke gigantické pieskové duny. Je na nevydržanie horúco. Na oblohe sa sformoval hustý opar, zahaľujúci obzor do zvláštnej sivej farby, v ktorej sa zlievajú  oblaky s oceánom. Máme pocit, že sme sa ocitli na konci sveta.

ATINS!

Marcelo nevie odhadnúť ako ďaleko je to k nášmu ubytovaniu, na obidve otázky – či je vzdialené päť či dvadsať minút odpovedá kladne. Neviem do kedy by sme tam s Marcelom čakali, keby sme ho už doslova neprinútili odísť za svojou prácou rybára s ubezpečením, že pousadu nájdeme. Po chvíľke chôdze v sypkom piesku plnom rôznych naplavenín sme sa ocitli pri prvej chalúpke. Okamžite nás obkolesujú malé deti a s radosťou nám ukazujú cestu. Dospelí si nás obzerajú skôr nedôverčivo.  Náš pocit sa tu len prehĺbil –  ľudia v tejto časti Brazílie sa nám javia mĺkvejší ako tí, ktorých sme spoznali v iných brazílskych štátoch. Murované chatrčky roztrúsené v uličkách osady sú väčšinou dokorán pootvárané. Hojdacia sieť a parabola smerujúca kolmo k nebu sú základným prvkom vybavenia každej domácnosti. Naša pousada je krásna. Vidíme ju z diaľky a pomaly, veľmi pomaly, brodiac sa v horúcom piesku (v tomto mestečku nie sú cesty ani chodníky) sa k nej blížime. Od šťastia ani neveríme, že sme na mieste. Unavení z dvoch prebdených nocí ihneď zaspávame. Keď sa zobudíme,  máme problém zorientovať sa  v priestore a čase,  všade je tma ako v rohu. V celej osade nefunguje elektrina. Našu večeru, grilovanú rybu z Rio Preguiças nám pripravuje Dede, jediná stála zamestnankyňa našej pousady. Úplne privyknutá na takmer každovečerný výpadok prúdu obratne v tme rozloží gril, pripraví rybu a prekrásne ju naservíruje. Sedíme pri stole, jeme rybu za svetla sviečky, v tichu ktoré preruší len zvuk, ktorý vydáva susedov somárik. Cítime veľkú úľavu. Sme na mieste, kde chýba elektrina, signál, takže  aj keby sme chceli robiť čokoľvek, môžeme sa jednoducho „len“ zhovárať, hojdať sa v sieti, obzerať neuveriteľné množstvo jasných hviezd, a popri tom len tak ledabolo fantazírovať. Robiť niečo, na čo 0sme doma skúpi „mrhať“ čas.

Veľké nočné strachy

Romantika sa však  končí v noci. Tropické sparno nedovoľuje zaspať. Cez obrovské okno k nám navyše doliehajú čudesné zvuky – od somárika odvedľa, ktorý sa niečoho strašne zľakol, cez škrekot nočných vtákov, podozrivé šuchotanie, kŕkanie žiab až po hukot oceánu. Asi o tretej nadránom však jeden zvuk preráža nad ostatné. Je pravidelný a pomaly sa približuje. O chvíľu cez okno pozorujeme pomaly pohybujúci sa obrys niečoho veľkého. Prejde popred našu verandu a pokračuje ďalej. WTF?! Vŕta nám to hlavou a nedovoľuje zaspať. Pri raňajkách sa však nočná záležitosť vyjasní! Samotársky Švajčiar sa nás pýta, či aj nás nadránom zobudila tá susedova krava… Majiteľ nášho ubytovania zatiaľ opodiaľ pribíja nové latky do preboreného plota. Mal dnes ráno teda iné starosti ako nákupy čerstvých potravín v Barreirinhas. Namiesto  pečiva nám tak Dede ponúka pred chvíľkou pripravenú tapioku a veľa veľa ovocia.

Lagoa Verde a brazílska víla Luzia

Ešte doobeda odchádzame preskúmať jednu z najkrajších lagún v národnom parku – Lagoa Verde. Pre pohyb v národnom parku Lençóis Maranhenses je potrebné mať sprievodcu. V zajatí dún sa orientácia stráca ľahko, skratky cez súš počas prílivu prekryje oceán a obraz krajiny sa mení pred očami. Skúsenosti však robia svoje, náš drobný sprievodca Antonio, chlapík s iskrivým pohľadom, sa pomedzi duny pohybuje sebaisto a krok má taký, že za ním bežíme. Je to v tom piesku strašne namáhavé. Asi po takej skoro hodine rýchleho pohybu v úpeku sa pod našou dunou rozprestiera neobyčajná nádhera. Lagúna s vodou zelenej farby obklopená pieskovými dunami, všade kam oko dovidí. Okrem nás troch nikto. Aj lagúny blízko čoraz známejšej  pláže Jericoacoara, ktorá nie je odtiaľto až tak ďaleko, boli aj mimo sezóny posiate návštevníkmi. Tu však nebol nikto. Lagoa Verde je jednou z najväčších a najhlbších lagún v parku, v jej strede sme na dno ani nedočiahli. Pre nás je krása tohto magického miesta zážitkom na celý život. Z lagúny nás musel Antonio priam povyťahovať.  Slnko zapadá rýchlo a ostať v tme uprostred dún by sa rovnalo možno aj  osudu hrdinov z Casa de Areia, filmu, ktorý nás sem privolal. Cestou do Atins sa zastavujeme u Luzie. Reštaurácia vyspievaná a vychválená v cestovateľských príručkách je biedny domček na úplnej samote, obklopený z jednej strany dunami z druhej oceánom. Nestačíme sa čudovať. Okolo chalúpky sa pasú ovce a kozy, biely zajac a malé čierne prasiatko. Chvíľku na to ako sme si sadli k stolu s kockovaným obrusom k nám prichádza stará pani s vlasmi takmer  po zem. Waw. Vyskúšame preslávené krevety a grilované ryby a chvály o tomto pazvláštnom mieste šírime ďalej.

Z Atins sa nám nechcelo odísť. Aj sme zmenili naše cestovateľské plány, aby sme si ešte o niečo dlhšie mohli vychutnať atmosféru tohto nádherného miesta ukrytého medzi oceánom a dunami  národného parku Lençóis Maranhenses.

Boli sme tu v apríli 2012. Možno sa kadečo odvtedy už zmenilo. Ak viete novinky, dajte vedieť :)

Tip na záver: najlepšie sú lagúnky v národnom parku tesne po období dažďov, tak od júna