Na príchod do Delhi nezabudnem nikdy, to som si istá. Sú 4 hodiny ráno, naše lietadlo malo pristáť pred niekoľkými hodinami. V emailoch ma ubezpečovali, že Mr. Vishnu ma určite bude čakať na letisku. Dav ľudí na mňa volá, lákajú ma do taxíka, snažím sa koncentrovať a chladnokrvne prechádzam mená na papieroch, ktoré držia. Nič. Mr. Vishnu tu nie je. Možno bude von, hovorím si a vychádzam z haly. Ocitám sa v scéne z filmu. Pohltí ma zvláštna pahmlovina, ostrý dym, vône korenín sa miešajú s pachom znečisteného vzduchu, brešú tu psy a trúbia autá. Je tu zástup ľudí v oranžových aj fialových turbanoch, ale aj muži celí v bielom, niekoľko žien v sárí. Postupne sa vynárajú z toho šera, kričia na mňa, prichádza ku mne svorka túlavých psov… Otáčam sa, chcem ísť späť do budovy letiska, ale chlapík so zbraňou v ruke ma už nepustí dnu. Na jednej strane ma to fascinuje. Zbožňujem tieto kultúrne šoky. Teším sa v kútiku duše, že toto bude super. Opäť raz dostane „facku“ európske uhladené rozmýšľanie, poriadok a prehnaná vážnosť. Ale okrem toho sa aj trochu bojím. Musím sa koncentrovať. Pomaly svitá. Musím sa odtiaľto dostať. Nasadám do vopred predplateného taxíka. To som si stihla prečítať v Lonely Planet v lietadle. Vodič ale nepozná moje miesto, a v tom neverím – ozýva sa Mr. Vishnu, chce hovoriť s vodičom, a ten ma nakoniec zavezie do International Management Institute.
Je mi zima a neviem ako pustiť teplú vodu. Ako tu vydržím 2 týždne? O necelé dve hodiny mám byť v škole. Na raňajkách sa zoznamujem z Natáliyou z Ukrajiny a Catalinou z Colombie. V škole sa učíme o kultúrnych odlišnostiach a medzinárodnej spolupráci. Je to kurz v rámci štipendia indickej vlády ITEC. 32 spolužiakov z 24 krajín. Na stenách visia obrázky hinduistických bohov aj plastika Budhu. Učia nás väčšinou profesorky odeté do nádherných sári. Učitelia sú veľmi priateľskí. Väčšina z nich pôsobila na zahraničných univerzitách. Moji spolužiaci sú z krajín ako Rusko, Turecko, Paraguay, Sýria, Litva, Fiji, Irak, Colombia, Sudán, Niger, Nigéria, Etiópia, Malajzia, Myanmar, Thajsko, Filipíny, Chile, Vietnam,… Môj obľúbený spolužiak bol stále usmiaty John Funny z Malawi. Pracuje v štátnej správe v oblasti cestovného ruchu a má na starosti národné parky plné divokých zvierat.
Sme v Delhi, hlavnom meste 1,2 miliardovej Indie. Keď zaspávam, stále sa mi mihajú pred očami rútiace sa rikše – tuktuky, bicykle, motorky, chodci, obité vyzdobené dodávky aj nablýskané limuzíny. Nerešpektujú jazdné pruhy ani semafory – a jazdia podľa Britov v protismere. Všetci sa absolútne bezhlavo ženú dopredu a pritom trúbia a čo je najlepšie – zdá sa, že to funguje. Väčšina áut je kadejako preliačených a nablýskanosť limuzín trvá len krátko. O chvíľu všetko pokryje jemný nános hnedastého smogu. Na predmestí Delhi sme videli zapriahnuté slony pomáhať na poli. Učíme sa o kultúrnych odlišnostiach. Lepšie podmienky a zloženie našej skupiny sme si ani nemohli želať :)
V stredu pre nás pripravili výlet na Taj Mahal. Vyrážame za šera, Delhi sa prebúdza. Bezdomovci sa hrejú pri ohníkoch, v ktorých pália odpadky. Cez cestu prechádzajú kravy, tuktuky trúbia, v bočnej ulici vidíme malú demonštráciu. V diaľke jemne vidieť obrysy vychádzajúceho slnka. V tom zmätku, dyme, hmle a smogu vidím muža celého v bielom ako sa na ulici otočený k slnku modlí.
Keď som prvý raz zbadala Taj Mahal, úplne ma dostal. Snehobiely chrám postavený z veľkej lásky sa mi trochu zlieval s oblohou. Sem tam sa zaligotal. Na drobné ornamenty nepoužili farby, ale do bieleho mramoru vsadené farebné drahé kamene. Keď je spln mesiaca, Taj Mahal je vraj otvorený celú noc. Turistov je veľa, avšak väčšinu tvoria Indovia. Kombinácia pestrofarebných sárí s mramorovo bielou stavbou a nebeským pozadím je nádherná. Fascinujú ma najmä starší Indovia a Indky – sú chudí, neviem im určiť vek, v žiarivých farbách a indickom oblečení vyzerajú nádherne.
Cestou späť v autobuse Prashad, ktorý nás má celý čas na starosti, donútil každého z nás tancovať s ním v uličke na bolywoodske hity. Šofér stoický Ind, pridáva zvuk na maximum. Neskôr sa s autobusom zasekneme pod nízkym mostom a spôsobíme malú dopravnú nehodu.
Delhi spoznávame najmä po večeroch, keď nám skončí vyučovanie. S Catalinou píšeme list riaditeľovi, že by sme veľmi radi kultúrne rozdiely vyskúšali vo väčšej miere v reálnom živote. Chceme sa ísť pozrieť do hôr, do Dharamsaly, sídla Dalajlámu. Dá sa tam ísť vlakom aj autobusom, žiadny problém, hovoria nám všetci. Ideme teda rovno na železničnú stanicu New Delhi kúpiť si lístok na nočný vlak. Ale kdeže, lístok na vlak na dnešnú noc sa v žiadnom prípade nedá kúpiť, treba si ho rezervovať 3 mesiace vopred alebo môžeme v nejakej cestovke vyskúšať kvóty pre turistov, dozvedáme sa. Máme ísť autobusom, tých vraj chodí veľa. Tuk tukom teda brázdime nočné Delhi, ponáhľame sa, ale ako to už býva, náš šofér je ten najopatrnejší vodič v celej Indii. Predbieha nás každý, len taký fukot. Vodič nám k tomu ešte cestou ukazuje rôzne pamätihodnosti :) Doviezol nás do tibetskej kolónie v Delhi – Majnu ka Tilla, odkiaľ vyrážajú autobusy do hôr. V tú noc však žiadny autobus do Dharamsaly nešiel, tak sme naskočili na iný – do mesta Shimla. Z čítania LP v lietadle som si pamätala, že je to miesto v horách, kde zvyknú chodiť dovolenkovať Indovia. Čo iné nám ostávalo :)
Do Shimly sme dorazili s východom slnka. To priam rozprávkovo osvietilo okolité kopce, kde roztrúsené medzi stromami svietili farebné strechy domov. Shimla mi svojou krásou a prostredím pripomenula Banskú Štiavnicu. Najkrajší zážitok pre nás po celonočnej ceste serpentínami bolo sedieť na terase nášho kresťanského hostela YMCA s panoramatickým výhľadom na mesto, popíjať horúci masala chai a vyhrievať sa na horskom slnku. Videli sme modrú oblohu, žiarivé slnko a v pozadí zasnežené vrcholky najvyšších Himalájí. A ten vzduch! Po Delhi to bola priam extáza.
Urobili sme si výlet po okolitých kopcoch. Podarilo sa nám zoznámiť s jednou rodinou, ktorá žila v horách nad mestom. Ponúkli nás čajom, ukázali políčko. Pestovali najmä kapustu a obilie. Domáci pán práve rúbal drevo na zimu, bolo medzi nim aj cédrové, ktoré nádherne voňalo. Navštívili sme aj hinduistický kláštor a hneď 50 metrov od neho budhistický Jonang Takten Phuntsok . Chvíľu sme tých usmievavých mníchov pozorovali, potom sa ich nesmelo opýtali, či sa môžeme pozrieť dnu, oni že jasné, jeden mladučký asi 14 ročný sa pri nás pristavil a vysvetlil nám ako to tam u nich v kláštore chodí. V kláštore sú starší aj mladší chlapci, najmladší majú 5 rokov, že s tými býva niekedy problém :) Jeho rodina žije v Indii aj Tibete. Každý sa môže rozhodnúť, či vstúpi do budhistického kláštora. Väčšina z mladých chlapcov ide, dostanú tu vzdelanie, učia sa tibetskú gramatiku, filozofiu, náboženstvo, históriu aj angličtinu. Okrem toho im ich učitelia vštepujú morálne hodnoty. Vstávajú podľa toho či práve majú skúšky buď o 4.30 alebo 6.30. Z kláštora je nádherný výhľad na celé mesto a prírodu.
Cestou z kláštora sme vyskúšali množstvo street food. Väčšinou ponúkali vegetariánske jedlo. Rôzne placky – chapati s ostrými omáčkami z cíceru, baklažánu, šošovice podávané s červenou cibuľkou, šatôčky plnené zeleninou s rôznymi omáčkami (4 kusy za 10 rupií, to je asi 20 centov), ale aj ovocno-zeleninový šalát s korením a soľou, čerstvo vytlačený pomarančový džús aj indický chai masala. Skúšali sme aj rozličné sladkosti. Všetko bolo fantastické a za veľmi nízke ceny. Len sme sa museli mať na pozore pred opicami :) Ako posledné sme si kúpili najhrubšie ponožky dostupné v Shimle a vydali sa na nočnú cestu serpentínami naspäť do Delhi.
Na čo ešte nemôžem zabudnúť? Na skvelé jedlo, na trhy a bazáre, ktoré sú takmer všade, na krásne veci, ktoré tam predávajú, na návštevu ayurvédskej kliniky a na tú najlepšiu masáž horúcim olejom, na milých ľudí, ale nezabudnem ani na podvodníkov. Tých je dosť najmä v centre New Delhi okolo Connaugt Place a dokonca aj nás šikovne dobehli. Chceli sme ísť na jedno konkrétne miesto, trochu sme sa rozhliadali, vodič tuktuku bol okamžite pri nás. Presvedčil nás, že je to dosť ďaleko a za pár rupií nás tam odvezie. Naskočili sme do jeho rikše, cestou nás zabával, otočil sa do kruhu okolo Connaugt Place a vyložil nás na takmer tom istom mieste! Počas jazdy nás chcel ešte veľmi zobrať do drahého obchodu s indickými vecami. Neskôr pod našim nátlakom sa priznal, že toto je spôsob jeho zárobku. Vozí ľudí takmer za nič (a zbytočne), ale dostáva kupón na benzín a províziu od majiteľov obchodov, kam privezie turistov. Ďalšou špecialitkou sú tzv. cestovné kancelárie pre turistov. Potrebujete ich, keďže v Indii napr. nákup cestovného lístka nefunguje tak jednoducho ako v iných krajinách. Radi by ste išli do bezpečnej oficiálnej kancelárie tzv. „Government of India Tourist Office“, ale tam, kde je na mapke označená, je v okolí asi 5 ďalších, ktoré sa tvária taktiež veľmi oficiálne a nasadení odchytávači vás o tom budú presviedčať. Kým vy len chcete lístok na vlak, vymyslia vám na mieru výlet aj s ubytovaním za strašnú cenu. Avšak okrem tohto miesta sme stretli len dobrých ľudí. Raz mi prišlo zle v metre, okamžite mi jeden mladý Ind podal svoju termosku s pitnou vodou, staršia pani, ktorú sme stretli na ulici v Delhi, mi v posledný deň pobytu darovala náramok, aby som mala na Indiu peknú spomienku. Mnohí sa s nami chceli fotiť, veľa miestnych nám s radosťou a nezištne pomohlo.
Tento pobyt bol pre mňa malou ochutnávkou Indie a určite by som sa rada vrátila a pozrela sa hlavne sem:::
Aj táto cesta ako každá iná mi otvorila nové obzory a naučila som sa zaujímavé veci napr.:
A podnietila tiež moju túžbu naštudovať si veľa vecí – napr. o ayurvéde, o Indire Gandhi a celej jej rodine (nie nebola príbuzná s Mahatma Gandhim), o náboženstve Sikhov, ale aj mať trochu lepší prehľad o hinduistických bohoch.
A tiež chcem samozrejme navštíviť spolužiakov, ktorí ma pozývali do ich nádherných krajín. Špeciálne sa teším na zebry, žirafy, levy a slony, ktoré mi ukáže John Funny v Malawi.
Tak sa pozrite aj vy na ten program ITEC :)
V Indii som bola od 23. novembra do 5. decembra 2015.
