Sedíme šťastní v lietadle Madrid – Rio de Janeiro. Keď si spomeniem na to prehováranie „tam sme už boli, tam už nechoďme… “ Wé nechcel ísť napríklad ani do Paríža, keďže tam už predtým bol. Asi pred 15 rokmi. Tak, že cestou do Disneylandu ich firemný autobus zastal na 10 minút na blikačkách na mieste s výhľadom na Eiffelovku :)
To isté bolo u neho s Brazíliou. Pre mňa je Brazília láska. Znamená pre mňa zatiaľ najkrajšie strávený rok života, neskôr som sa tam vrátila, potom raz s wé, a teraz som to skúsila opäť. Že karneval v Rio de Janeiro musíš zažiť aspoň raz v živote som mu pripomínala často a tiež podprahovo podsúvala tie najkrajšie karnevalové zážitky. Doma nám vyhrávala samba a pozreli sme si film Orfeu Negro. Jasné, že neodolal :). Dohodli sme sa, že sa veľmi od Ria tentoraz nevzdialime (minule sme to trochu prehnali s intenzitou presunov, keďže som mu v dobrej viere chcela ukázať asi všetko; niekedy je najlepšie sa len pomaly ponevierať a vnímať :)). Druhou „podmienkou“ bolo, aby výlet obsahoval prírodu. Fú.. Pár týždňov plánovania, hľadania lacných leteniek, stresov a radosti a máme tu náš fahrplan: príroda: Národný park Serra dos Órgãos (110 km od Ria) , karneval: ulice Rio de Janeira, čistý relax: Recreio dos Bandeirantes (40 km od Ria).
Národný park Serra dos Órgãos
Po prílete do Ria sme sa hneď presunuli do mestečka obklopeného horami, Teresópolis. Ubytovanie sme si našli cez airbnb. Pre dokumentaristku Máriu Luizu sme prví zahraniční hostia. V starom, krásnom dome nad mestom prenajíma 3 izby. Mária Luiza má asi 60 rokov, narodila sa v Brazílii, jej mama bola Francúzka, otec Portugalec. Ona žila 12 rokov v San Franciscu. Jej dom bol celý otvorený do záhrady, a tak k nám celý deň doliehala vôňa tropických kvetov, zvuky papagájov a cinkajúcich vecičiek, ktoré mala zavesené na verande. Večer nám púšťala filmy o indiánskych kmeňoch v Amazónii, ktoré spolu s manželom natáčali v minulosti.
Národný park Serra dos Órgãos je tretím najstarším v Brazílii a 3 dňová túra travessia Petrópolis – Teresópolis je asi najznámejšia v celej Brazílii. Ide o prechod z jedného mesta do druhého cez hrebeň pohoria, počas ktorého sa Vám naskytujú nádherné výhľady. Keďže cesta nie je značená a hore býva často hmla, odporúča sa, tak ako vo väčšine národných parkov v Brazílii, prejsť trasu so sprievodcom. My sme si vybrali menšie túry, na ktoré sme mohli ísť aj bez sprievodcu. Vyrážali sme z Teresópolisu v brutálnom úpeku, najskôr sme kráčali po asfaltovej ceste, a potom asi 3 hodiny džungľou. Neskôr sme už videli aj skalnaté vrcholky hory a našu „horskú chatu“ Abrigo 4. Nachádzala sa pod najvyšším vrcholom národného parku, Pedra do Sino (2.275 m). V abrigu nás čakali dvaja chatári. Mladí chalani v bermudách, ktorí si práve na čistinke precvičovali capoeiru. Boli z nás trochu prekvapení (v čase karnevalu nie je veľmi sezóna na turistiku), ale aj šťastní, že sa majú s kým porozprávať. Neviem ako dlho tam už boli, ale boli vďační za každé slovo, každú otázku. Perfektní. Všetko robili spolu a bavilo ich to maximálne 5 minút. Varili v kuchte fazuľu, zametali, čítali, cvičili, hlasno spievali…. O niečo neskoršie zavítali do abriga dve Francúzky so sprievodcom. Vybrali sme sa s nimi na Pedra do Sino pozorovať západ Slnka. Bol odtiaľ neskutočne nádherný výhľad. Ráno nás zase zobudili na východ Slnka na Pedra de Baleia (2230 m). Mali sme oblečené všetko čo sa dalo, sedeli sme zababušení v deke a čakali ako sa z hmly pomaly vynára ohnivá guľa :) úžasnéé. V abrigu sme bivakovali, čo tam znamenalo, že sme si rozložili spacáky na karimatky a matrace na vyzametanú drevenú podlahu na 1. poschodí chatky. Bola som rada, že spíme práve tam, lebo dole si chlapci opatrovali jednu myšku, ktorá už vycvičená vždy ráno a večer pobehovala pod stolom.
Guide Francúzok nám po východe Slnka poradil túru na neďaleký vrchol São Pedro. Sem nechodí veľa ľudí, takže sme sa miestami predierali džungľou a viackrát som sa bála, či trafíme späť do chaty. Výhľad bol však doslova neuveriteľne krásny. Dovideli sme až do Rio de Janeiro. Videli sme most do Niterói, Cukrovú homoľu a zdalo sa nám, že aj slávnu sochu Ježiša. Predstavovali sme si ten karnevalový ošiaľ v uliciach Ria a oproti tomu my tu neďaleko v úplnom tichu, v úplnej samote… Bolo to fantastické :) Keď sme chatárom rozprávali ako tam bolo krásne, len že cesta trochu zarastená, mladší z dvojky začal hneď prehovárať staršieho, aby išli aj oni. Že všetci chodia len na Pedra do Sino a São Pedro je pre skutočných dobrodruhov a on tam už veľmi dlho nebol. Staršiemu sa teda ale vôbec nechcelo, ale keď mladý začal na celú chatku pokrikovať tým spevavým carioca akcentom niečo v zmysle „no ty si teda montanhista (turista po horách)“ ten to už nevydržal a začali sa baliť. Zobrali mačety, 2 mrkvy a vysielačky a namotivovaní vyrazili. My sme mali strážiť chatu.
Do večera sme sa už len vyhrievali na slnku a tak ako bolo uvedené v pravidlách a radách pre návštevníkov národného parku, počúvali sme zvuky prírody. Večer opäť západ slnka na najvyššom vrchole národného parku, úplná samota, ticho, len hory, červené kvety rastúce zo skál a my dvaja. Na druhý deň ráno nás čakal zostup a skok do iného sveta – burácajúceho karnevalového Rio de Janeira.
V brazílskych horách sme boli počas karnevalu, 10. – 14. februára 2015
