Letenku som dostala na narodeniny ešte v lete. Tak konečne spoznám ten Paríž, tešila som sa veľmi. No a ako sme si balili v noci v piatok trinásteho posledné drobnosti, začali k nám prichádzať tie hrozné správy. Zrazu sme nevedeli čo máme robiť, let bol o pár hodín. Nie že by sme sa báli odcestovať, skôr sme sa zamýšľali, či im tam nebudeme v týchto chvíľach zavadzať.
Skoro ráno som napísala Keremovi, u ktorého sme mali cez airbnb ubytovanie, či je v poriadku a čo on na to. Odpísal, že bude rád, keď prídeme. Že všetci sú z toho šokovaní a zhrození, ale je to život a nemáme sa nechať odradiť. Ešte som nikdy nevidela v lietadle tak smutné a napäté tváre spolucestujúcich.
Nemali sme žiadnu prípravu, chceli sme sa viacmenej bezcieľne a bez mapy túlať mestom. Bývali sme na okraji Montmartre. Prechádzali sme uličkami s množstvom kaviarní a brasserií a barov a v sobotu v nich sedelo naozaj málo ľudí. Tých, ktorých sme stretli, boli smutní a zamyslení. Vyšli sme na vŕšok k Sacre Coeur a pozerali sa na to obrovské mesto pred nami. Bol to zvláštny pocit. Dole v centre Montmartru už bolo živšie. V sobotu aj nedeľu boli zavreté všetky múzeá, nedalo sa vyjsť ani na eiffelovku. Turistické poschodové autobusy jazdili skoro prázdne.
V nedeľu večer a v pondelok bola atmosféra o poznanie lepšia. Život pokračuje. Potulovali sme sa Parížom, prešli desiatky kilometrov, obzreli všetky tie slávne parížske miesta. Nezastavili sme sa, navštívili blší trh v Saint Ouen, latinskú aj židovskú štvrť. Najkrajšie a najveselšie bolo v nedeľu pri kanáli Saint Martin. Vyšlo slnko a na brehu posedávali Parížania, čítali knihy alebo pili vínko v neďalekých kaviarňach. Smutná nálada sa stratila. Paris is about life bol odkaz Parížanov na Pray for Paris. Paríž ukázal v týchto dňoch svoju krehkosť, ale cítila som z neho aj veľmi veľkú silu. Obavy, že budeme zavadzať, sa nepotvrdili. Mala som pocit, že sa tešia, že sme tam. Asi to nie je jednoduché pochopiť ak človek dookola pozerá správy o nešťastí, ale napriek všetkému, sme si Paríž naozaj užili. Bol ešte krajší ako som si predstavovala :)
A zopár tipov na miesta, ktoré sme objavili náhodne a boli naozaj super:
Rozkošná palacinkáreň s najmilším kuchárom, čašníkom a asi aj majiteľom v jednej osobe, v zákrute hneď pod Sacre Coeur.
Miniatúrny podnik. Tu sme jedli najlepšiu chrumkavú bagetu a pili výborné víno. S chlapíkom, trochu nedôverčivým Francúzom, sme sa skamarátili a v Bodege sme skončili každý večer. Rozmer Bodegy bol asi 2×4 m. Sedelo sa na drevených barových stoličkách otočených k stene, pozdĺž ktorej bol asi 15 cm široký pultík. V policiach nad barom sa vynímali fľaše, v ktorých bolo naložené rôzne ovocie od jabĺk cez jahody až po marakuju. Pomedzi fľaše boli zastrčené rôzne pomôcky do kuchyne – alobal, rolky zmršťovacej fólie a ďalšie (asi z nedostatku miesta). Všimli sme si, že na wc sa chodilo do susedného podniku. Pôsobilo to, akoby ste sa ocitli u známeho v dobre zásobenej špajzi. Chlapík tam mal buď kamošov alebo nikoho a vtedy stál väčšinou pri okne a zdravil známych okoloidúcich
Výborný obed v posledný deň. Zase veľmi maličké miesto. Zdá sa, že aj veľmi obľúbené, na stôl sme museli počkať. Menu obmieňajú denne, varia zdravo a lákavo :)
Paríž sme navštívili 14.-17. novembra 2015
