Východné Slovensko je naše obľúbené. Najskôr sa tešíme na nádherný výhľad na Tatry. Potom sa tešíme na rozhovory s východniarmi so silným prízvukom, ktorý sa nedá veľmi brať vážne. Je tam veselo a skoro vždy tam zažijeme niečo, že nechápeme.
Tentoraz sme sa vybrali na tokajské vinobranie. Zohnali sme posledné voľné ubytovanie na tokajskej trase Čerhov – Veľká Tŕňa – Malá Tŕňa. Vďaka tomuto írečitému ubytku sme sa do maximálnej miery zžili s nefalšovanou miestnou realitou. Raňajkovali sme vajíčka z vlastného chovu aj koláče zo svadby, z ktorej sa nadránom vrátil syn tety, ktorá nás ubytovala.
Keďže v piatok večer sa ešte poriadne nič nedialo, pani nás zobrala do ich vlastnej pivnice. Nachádzala sa hneď nad dedinkou, s krásnym výhľadom do Maďarska. Pivničky, v ktorých je celý rok stabilných 10 °C sú hĺbené do sopečnej horniny tuf :) Steny pivníc pokrýva hrubá vrstva plesne – je veľakrát rozkošatená s jemnými vlásočničkami na vrchu, ktoré vás lákajú okamžite sa ich dotknúť. Pani nám hojne nalievala – najskôr suché biele vínka z troch odrôd, ktoré sa pestujú na výrobu tokajského vína – furmint, lipovina a muškát žltý. Postupne pritvrdzovala intenzitou sladkosti smerom k tokajskému. Patri k maličkým vinárom a vinárkam, ktorí si vínko vyrábajú pre seba a majú vlastný festival v auguste. Otvorených vtedy býva asi 20 pivničiek neprofesionálnych vinárov z Tokajskej oblasti, že máme prísť určite aj vtedy. Hneď sme sa s ňou dohodli, že prídeme. Bola veľmi milá, rozprávala nám o svojej rodine, spomínala ako sa stará o hospodárstvo, chovajú zajace, prasiatka, kury aj ovci :) Slovo „ovci“ nemenila so žiadnym pádom.
Tokajské vinobranie bolo dobre zorganizované. Otvorených bolo 5 veľkých vinárstiev. Vo Veľkej Tŕni vinárstvo Ostrožovič, v Malej Tŕni Macík a Tokaj a vo Viničkách Chateaou a Zlatý strapec. Začínali sme aj končili u Ostrožoviča. Vchod do ich vinárstva bol asi 100 m od nášho ubytovania. Pompéznosťou pripomínal vchod do vinárstiev v argentínskej Uco Valley. Tokajské pivnice, v ktorých sme degustovali väčšinou 5 vzoriek, boli veľmi dlhé, spletité a steny aj sudy boli v hrubej vrstve pokryte tmavou plesňou, ktorá ma strašne fascinovala. Po návšteve piateho vinárstva sme sa už cítili byt veľkí odborníci na miestne vínko po každej stránke. Presuny autobusom boli čoraz veselšie a nielen nám sa podarilo omylom nastúpiť do autobusu do opačného smeru daného okruhu tokajskými pivnicami.
Radosť zo zvládnutia náporu 2 000 návštevníkov s pohárikom v ruke ako aj 25. výročie založenia vinárskeho podnikania viedli u Ostrožovičov k neviazanej večernej zábave. V duchu myšlienky, že každé priezvisko končiace na „vič“ musí mať spojenie s Balkánom, museli sa všetci popíjajúci na výzvu pána Ostrožoviča zodvihnúť a tancovať do kruhu po jeho boku na Kalašnikov od Gorana Bregoviča. Super to bolo :) Návšteva piatich tokajských pivníc bola výborným zážitkom a určite sa sem vrátime aj v auguste, keď sa bude tokajské vínko degustovať u malých vinárov. To len potom bude :)
Cestou späť sme sa zastavili v Košiciach, že konečne už v Tabačke. Je to presne také ako všetci hovoria. Úžasnee, veľké, štýlové, priateľské. Boli sme len na chvíľku, určite sa vrátime. Na nejaký koncert alebo trh a na dobré jedlo….alebo na všetko spolu a na celý víkend!
Na východe na Tokaji sme boli 25. – 27. septembra 2015 :)
