MENU

PORTO

  • Portugalsko

Na našom roadtripe cez polku Európy s cieľom odviezť sestru do Španielska, kde žije, sme boli už asi 10-ty deň. Za sebou máme Bolognu, Montpellier, Barcelonu, Toledo a pár dní v cieľovej Meride. Daniela nás nakoniec vybalí vínom a jamónom a tretí januárový deň vyrážame na cestu späť na Slovensko, ktorú máme naplánovanú s epickými roadtripovými zastávkami v Portugalsku, Francúzsku, Nemecku a Česku.

mapka

Roadtrip trasa

Čakala nás sedem hodinová cesta do Porta. Portugalsko je už z Meridy veľmi blízko a krajina sa prechodom hraníc na pohľad výrazne mení. Mestečká s bielymi domami a vinič. Po ceste sme zastavili v jednej z mnohých dediniek a v náhodnom podniku pri ceste sme si užívali na terase slnko. Popíjala som kávu. Bežne tu majú jeden spôsob podávania kávy, žiadne otázky okolo, výsledok božský. Cena 60 centov.  Ako lusk. A vôbec, Portugalci milujú kávu. Portugalci mi aj veľmi pripomínali Talianov a boli tam jasné súvislosti s Brazíliou. Na pumpe, v bare aj v lanchonete občerstvení, často aj nastojáka je vidieť množstvá domácich popíjajúcich napochytre malú silnú kávu. Portugalsko sa stalo pre mňa aj krajinou údolí a mostov a okachličkovaných domov a kostolov. Ako sme cestovali a práve prechádzali centrom malebnej Coimbry, zbadali sme, že sa tam v parku odohráva blší trh, neodolali sme. Portugalské čipky, sošky, porcelán, ale dostupný bol napríklad aj jeden snowboard :)

Do Porta sme pricestovali večerom. Bývali sme v hoteli Miradouro, v jednej z mála vysokých budov, ktoré sme videli v centre Porta. Hotel nás od prvej chvíle fascinoval. Netušili sme nič, ako vždy sme ho rezervovali na poslednú chvíľu ako najkrajšiu z najlacnejších možností. Videla som zbežne fotky, vravím si, ok, také to moderné retro  vybavenie, to máme celkom radi, môže byť. Lenže tento hotel nemal novodobé moderné vybavenie na retro spôsob, ale práve to pôvodné, aj keď nanajvýš luxusné, tak zo začiatku sedemdesiatych rokov. Hotel Miradouro preto disponoval spoločenskou miestnosťou, dolným barom, stredným a horným barom, výťahom na dovoz jedla do izieb aj s malou kuchynkou na každom poschodí pre personál. Kľúč od izby mal prívesok veľkosti ľudskej dlane. Pýchou Hotela Mirador bola reštaurácia s vyhliadkou na najvyššom poschodí tohto „mrakodrapu“. Pri výťahu pred vstupom do reštaurácie bola šatňa a mini miestnosť s vytáčacím telefónom. Naše kroky tlmili hrubé koberce v celom areáli hotela. Na okrúhlych stoloch v reštaurácii svietili lampičky s vyblednutými látkovými tienidlami. Tapacírovaný nábytok aj všetky dekorácie boli ladené do farieb bordovo-hnedo-tmavo zelena. Niečo na štýl filmu Grandhotel Budapest.

Na druhý deň nám to nedalo a večer cestou z mesta si vravíme, poďme na pohárik do baru. V otvorenom hornom bare s plyšovými barovými stoličkami a kobercom ako dekoráciou aj na stene, sme boli sami. Ani čašník. Tak sme sa tam začali fotiť v bare s rôznymi rekvizitami… Akože oldschool barman za barom s oldschool shakerom v ruke a podobne. Bar bol výborne zásobený ako portským, tak whisky.  Sedeli sme tam a rozmýšľali, čo sa tu za schôdzky museli odohrávať v čase najväčšej slávy Hotela Miradouro. Do týchto myšlienok zrazu sekundu nevediac, či je fiktívny alebo reálny, k nám potichu pristúpil čašník v bielej košeli s motýlikom. Nalial nám portské a rozprával o slávnom období tohto hotela. Ich preslávenú reštauráciu s najkrajším výhľadom v Porte navštívili prezidenti, veľvyslanci, ministri, brazílske herečky. Zastavil sa aj slávny brazílsky spevák Caetano Veloso, prezident UEFA, tréner brazílskeho výberu či John Malkovich. Naozaj najhaluznejším odkazom, ktorý sme však v pozlátenej knihe vzácnych hostí v ten večer našli, bol odkaz od Vladimíra Mečiara, ktorému tu ako po slovensky napísal, veľmi chutilo.

Porto je nádherné, trochu ošumelé, pri pohľade naň z ikonického železného mosta Ponte de Dom Luís I, ktorý postavil žiak Gustáva Eiffela, som si vedela jasne predstaviť ako z Porta vyrážali moreplavci na svoje objavné plavby. Nad mestom sa často vznáša opar, ktorý vytvára  rieka Douro, tečúca cez Portugalsko a v Porte sa vlievajúca do Atlantického oceánu. Okolo rieky Douro sa v Douro Valley pestuje špeciálny vinič, z ktorého sa vyrába portské víno. Mám pocit, že Portugalci sú experti na mosty, dvojposchodový Ponte de Dom Luís I je jeden z najkrajších  aké som kedy videla a na asi žiadnom moste som sa tak nebála. Je veľmi vysoký a poskytuje nádherný pohľad na obe časti Porta. V časti Vila Nova de Gaia  sídlia najznámejší portskí vinári. Keďže domy sú tu tak tesne pri sebe a uličky úzke, sú názvy vinárstiev označené na ich budovách obrovskými svetelnými nápismi. Tie neónové nápisy v nadproporčných veľkostiach sa tam po zotmení vznášajú ako v nejakej videohre. Keď ste na moste alebo oproti na druhom brehu, viete sa vďaka neónom veľmi prehľadne zorientovať a podľa vzdialenosti si vybrať, ktoré portské ochutnáte u jeho výrobcu. My sme zašli k Taylorovi. Prehliadky sú ako na bežiacom páse, anglicky hovoriaci sprievodca v obleku a kravate sa hneď objaví a berie nás do pivnice. Všetko je veľmi solídne a distingvované. Wé sa ani neodváži opýtať nejakú zo svojich záludností, ktorými zvyčajne zaskočí rôznych sprievodcov.  V portskej pivnici u Taylora nám ukázali najväčší sud v Európe, vysvetlili všetko o výrobe a pridali zábavné historky na záver. Súčasťou prehliadky sú aj štyri  vzorky,  z toho jedno bolo biele portské.

Večer sme kráčali stále popri rieke,  asi 5 km od centra, až tam, kde sa Douro vlieva do oceánu. Západ slnka si tam prišlo pozrieť veľmi veľa ľudí. Porto je nádherné, farebné, s kaviarničkami, pomerne lacné, fotogenické, ošumelo-sympatické, pohodové a priateľské – navyše s brutálnou iskrou v oku. Veľmi veľmi často na Porto myslím, verím, že sa tam vrátime čím skôr :)

Porto sme navštívili v januári 2015. Tento text bol uverejnený aj v májovom časopise ŽLTÝ od Regiojetu :)

Ďalšie články z roadtrip série:

DETVA-BOLOGNA-MONTPELLIER

BARCELONA – ATECA – MILANO

SAN SEBASTIAN

Ak nám necháte svoj e-mail, čoskoro sa vám určite ozveme s nejakou tou čerešničkou.